BRATISLAVA. Zaskočená musela zostať slovenská diplomacia, keď ju oslovila delegácia karibského miništátiku Svätý Krištof a Nevis. Na pôde OSN nám oznámili, že by si u nás chceli otvoriť veľvyslanectvo – a to čím skôr. Nie je vôbec zvykom, aby si u nás zastupiteľstvo otvárali také malé krajiny vzdialené tisíce kilometrov. A navyše v čase hospodárskej krízy. Slovensko môže tie dva ostrovy poznať možno iba cez atletiku. Ich šprintéri patria k špičke. Krajina má necelých 40-tisíc obyvateľov a máloktorý Európan si vie čo i len vybaviť, kde vlastne leží. Svoje zastupiteľstvo má pritom iba v šiestich krajinách sveta. Bratislava sa tak pridá k metropolám ako Washington, Londýn či Brusel.

Na Slovensku nemá svoje veľvyslanectvo žiadny so Svätým Krištofom a Nevisom porovnateľný štát – malé stredoamerické krajiny ako Jamajka či Panama majú ambasádu pre vzťahy so Slovenskom v Berlíne, juhoamerické štáty ako Argentína zasa vo Viedni.

Tajomná stratégia

Záujem Nevisanov zaskočil aj odborníkov na medzinárodnú politiku. „Je za tým skrytý záujem,“ myslí si Peter Kopecký z Fakulty sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského. Sám však netuší aký.

Aj expert na Strednú Ameriku z pražského inštitútu Respekt Carlos Gonzalez za tým vidí strategické dôvody. „Predovšetkým im lichotí slovenský hospodársky zázrak,“ hovorí Gonzalez. Púšťa sa aj do špekulácií. Môže vraj ísť o snahu ropného spojenca ostrovov – Venezuely, kde vládne autoritatívny Hugo Chávez – preniknúť do strednej Európy. Ďalšou verziou je, že sa krajina snaží získať podporu na boj proti klimatickým zmenám v OSN. Stúpajúca hladina oceánov desí najmä ostrovné štáty.

Obchodníci a turisti

„Svätý Krištof a Nevis má záujem priblížiť sa európskemu trhu a vzhľadom na výhodnú polohu Bratislavy v strede Európy bude mať jeho ambasáda záber aj na okolité európske krajiny,“ informovalo o záveroch schôdzky v New Yorku naše ministerstvo zahraničných vecí. Minister Miroslav Lajčák hovorí, že to môže „prospieť intenzívnejším kontaktom najmä v oblasti turistiky“.

Karibská federácia oficiálne Slovensko o pomoc ešte nepožiadala. Denníku SME však už potvrdila, že sa do Bratislavy chystá.

Lajčák počas stretnutia premiérovi a ministrovi zahraničných vecí v jednom Denzilovi Llewellynovi Douglasovi navrhol, aby prišiel veľvyslanectvo otvoriť osobne. Stať by sa tak mohlo už na jar budúceho roka, hoci Douglas by k nám najradšej prišiel vtedy, keď bude na Slovensku „najmenej chladno“.

Takmer daňový raj

BRATISLAVA. Federáciu Svätý Krištof a Nevis živia najmä zahraničné bankovníctvo a turizmus. So Slovenskom ani so štátmi Európy prakticky neobchoduje.

Slovensko do krajiny zatiaľ nič nevyviezlo. Naopak, za prvý polrok tohto roka sme odtiaš doviezli energetické zariadenia, kotly či rôzne stroje za 78-tisíc eur. Svätý Krištof a Nevis však napriek tomu môže slovenských podnikateľov zaujímať. „Aj keď nie je klasickým daňovým rajom, pri splnení určitých podmienok je možné tam založiť spoločnosť oslobodenú od zdanenia,“ hovorí Ondrej Schmotzer, ktorý sa zaoberá zakladaním a administráciou spoločností.

Nevis podľa neho už prilákal viacerých slovenských podnikateľov, ktorí tam založili firmy pôsobiace v medzinárodnom obchode.  „Ambasáda môže uľahčiť overovanie dokumentov a vybavovanie ďalších formalít pri zakladaní a správe spoločností a svojimi aktivitami zviditeľniť tento malý štát aj v Európe,“ dodal Schmotzer.

Venezuelský prezident útočí na slobodu slova v médiu, ktoré hrá v krajine kľúčovú úlohu.

CARACAS, BRATISLAVA. Slučka okolo kritikov venezuelského prezidenta Huga Cháveza sa sťahuje. Najnovšie za obeť budovania socializmu padli súkromné rádiá. Pred víkendom telekomunikačný regulátor Conatel nariadil zatvorenie 34 celoštátnych rozhlasových staníc. Do nedele prestalo vysielať už najmenej 13 z nich. Oficiálny dôvod: nespĺňajú regulácie.

Prezidentská absurdita

„My sme nijaké rádiá nezavreli, my sme uplatnili zákon,“ vysvetlil Chávez v prejave v štátnej televízii. „Objavili sme niekoľko staníc, ktoré boli mimo zákona. Teraz patria ľudu, a nie buržoázii,“ dodal prezident.

Proti Chávezovmu kroku cez víkend podľa AFP demonštrovali tisíce ľudí. „Diktátor!“ ozývalo sa v uliciach Caracasu a ďalších venezuelských miest.

Vitajte vo Venezuele roku 2008. Predstaví sa vám krajina, kde ľudia ešte môžu vyjadriť svoj názor vo voľbách alebo v médiách, ale riskujú problémy či stratu zamestnania. Môžu si trúfnuť organizovať protestné zhromaždenia, ale riskujú na nich bitku či trestné stíhanie. Ako zhruba 250 študentov, ktorí nemôžu opustiť svoje bydlisko, lebo sa musia pravidelne hlásiť na súde.

Prípadne sa im môže dostať vykonštruovaného obvinenia, ako Nixonovi Morenovi, populárnemu študentskému lídrovi, ktorý sa už temer dva roky ukrýva na vatikánskom veľvyslanectve. Pod hrozbou zatknutia ho nemôže opustiť a nie je mu ani dovolené vycestovať z krajiny. A môžu zorganizovať aj podujatie podobné tomu, na akom som sa zúčastnila.

Trúfnu si na to len tí, ktorí sa nezľaknú možných následkov. Zorganizujú ho však na univerzite, pretože tým sa napriek tlakom podarilo udržať si veľkú dávku svojej tradičnej nezávislosti. Hostí ubytujú, samozrejme, v hoteli v štvrti, ktorú vedie starosta z radov opozície. Jemu podlieha aj miestna polícia, čo znižuje nebezpečenstvo akýchkoľvek problémov…

Začiatkom novembra zorganizovalo niekoľko venezuelských mimovládnych a študentských organizácií na Caracaskej autonómnej univerzite medzinárodnú konferenciu, na ktorej predstavili východoeurópski politici skúsenosti svojich krajín s ekonomickou a politickou transformáciou spoločnosti. Okrem bývalého českého ministra vnútra Jana Rumla a bývalého bulharského premiéra Filipa Dimitrova na podujatí vystúpil bývalý slovenský minister zahraničných vecí Eduard Kukan. Ich debaty sledovali cez telemost aj študenti a pedagógovia na ďalších troch autonómnych univerzitách v iných mestách.

Myšlienka zorganizovať podobné podujatie vznikla v hlave študentov, ktorí si z niekoľkých návštev v Európe (vrátane Bratislavy a SFPA) odniesli poznanie, že v bývalých komunistických krajinách nájdu pochopenie pre situáciu, v ktorej sa nachádza dnešná Venezuela, a pocit, že skúsenosti krajín, ktoré prežili boj o základné hodnoty, by mohli byť prínosné pre ich kolegov.

Oficiálne kruhy okrem drobného zastrašovania pracovníkov hotela, v ktorom sme boli ubytovaní, a krátkeho vypočúvania politikov pri odchode, nijako uskutočneniu akcie nebránili. Už počas nášho pobytu však vystúpil v televízii venezuelský minister zahraničných vecí, ktorý legitimitu a zámery týchto „samozvancov” ostrými slovami spochybnil. Opozičné médiá sa venovali návšteve spôsobom, akým sa v našom kontexte venujú návštevám na najvyššej úrovni, záznam z tlačovej konferencie však nakrúcala aj štátna televízia, ktorá je v Chávezových rukách.

Daň za slobodu

Riziká, postihy a osudy ľudí, ktorí sa za desať rokov chávizmu dostali do „konfliktu” s vládou, analyzuje 230-stranová štúdia, ktorú v septembri tohto roku zverejnila prominentná medzinárodná ľudskoprávna organizácia Human Rights Watch (HRW). Hovorí o porušovaní slobody slova, politickej diskriminácii či likvidáciu nezávislosti súdnej moci.

Venezuelská právnička, ktorá riadila výskum HRW, sa stala začiatkom tohto roka obeťou pokusu o vraždu po tom, ako ju venezuelská vláda vyhlásila za nepriateľa štátu. Vyšetrovanie polícia zastavila s tým, že išlo o nevydarenú krádež auta. Deň po tom, ako riaditeľ latinskoamerického programu HRW José Vivanco správu predstavil na tlačovej konferencii v Caracase, bol aj spolu s ďalším kolegom zatknutý a vyhostený z krajiny. Úrady sa odvolali na zákon, ktorý zakazuje cudzím občanom očierňovať Venezuelu. Závery a odporúčania v správe sa pritom odvolávajú na venezuelskú ústavu z roku 1999, ktorej príprave Chávez venoval prvý rok svojho úradovania na poste prezidenta a slávnostne si ju dal schváliť občanmi v referende.

Ak ústava vyhovovala v roku 1999 Chávezovým plánom na spoločenské zmeny, nedávna snaha o priatie novej ústavy môže svedčiť o dvoch veciach. Buď sa medzičasom významne zmenil jeho projekt, alebo sa nedostavil zázrak, ktorý sľuboval, a za to vlastne mohla ešte stále nedokonalá ústava. Na novej verzii sa začalo pracovať hneď, ako Cháveza voľby 2006 potvrdili vo funkcii prezidenta. Údajne preto, aby sa väčšmi rozšírila moc ľudu. V skutočnosti by nová ústava rozšírila akurát moc prezidenta. Ústavu v referende nakoniec odmietla tesná väčšina voličov. Chávez tlačený paralelnou občianskou kontrolou hlasovacieho procesu a výzvami z rôznych strán a spoločnosti, aby výsledky referenda akceptoval, nakoniec ustúpil.

Vypracovávanie ústavy a príprava na referendum sa odohrávali v polarizovanej atmosfére, kde sa čoraz väčšmi prejavovala frustrácia rastúcej časti spoločnosti. Nespokojnej so sociálnou situáciou a s čoraz otvorenejšími autoritatívnymi praktikami. Práve študenti dokázali udržiavať sériami pacifistických demonštrácií a mobilizačnou kampaňou pred referendom v strehu spoločnosť, ale aj vládu. Boli to práve oni, nie politická opozícia, kto uštedril Chávezovi prvú zásadnú porážku.

Darčeky

Že Chávezov „ústupok” bol len dočasný, potvrdilo aj to, že mnohé z navrhovaných opatrení sa mu nakoniec podarilo pretlačiť zadnými vrátkami. Prostredníctvom poverovacieho zákona mu jednofarebný parlament zložený výlučne zo zástupcov ním kontrolovanej (zjednotenej socialistickej) strany odovzdal na osemnásť mesiacov do rúk legislatívnu moc, čo je opatrenie, ktoré za normálnych okolností sprevádza len výnimočný stav. Pod detinským názvom El paquetazo, ktorý evokuje niečo ako mikulášsky balíček, uzrelo 31. júla, čiže deň pred vypršaním poverovacieho zákona, svetlo sveta posledných 26 zo 65 Chávezom vydaných zákonov, ktoré posilňujú moc prezidenta a všetky sú recykláciami viacerých kontroverzných ustanovení ohrdnutej ústavy. O tom, že skutočne išlo o balíček plný prekvapení, svedčí aj fakt, že tieto zákony boli v mnohých prípadoch vydané bez bližšieho predstavenia ich obsahu, ktorý sa vytvára alebo predstavuje len postupne, a len postupne sa teda občania dozvedajú, čo to vlastne dostali do daru.

Najzávažnejšou témou, ktorou Venezuela žila počas tohto roka, však boli regionálne a miestne voľby pripravované na 23. novembra. Ich význam treba vidieť vo svetle Chávezových ambícií uchádzať sa o ďalšie znovuzvolenie v roku 2012. Po neúspechu referenda o ústave si nemohol dovoliť ďalšiu výraznejšiu porážku, ktorá by potvrdzovala klesajúcu popularitu jeho politiky. Okrem toho vo federalizovanej a decentralizovanej krajine, akou Venezuela napriek Chávezovým opakovaným pokusom o centralizáciu moci naďalej zostáva, majú jednotlivé štáty a municipality obrovskú autonómiu v rozhodovaní o vlastných financiách, o spravovaní vecí verejných, ale napríklad aj kontrolu nad políciou, ktorá existuje iba na štátnej a na municipálnej úrovni, ale nie na národnej.

Štáty alebo municipality, ktoré nepatria Chávezovým ľuďom, sú svetmi samými pre seba, kde sa Chávezovi len ťažko presadzujú jeho projekty. Akú dôležitosť prikladal Chávez zvoleniu kandidátov z radov svojej socialistickej strany za guvernérov 22 štátov, municipálnych starostov a poslancov do štátnych rád, dokazuje aj osobné nasadenie, ktoré do ich kampane vložil. Rovnako sa však nezvyčajne snažila zmobilizovať aj opozícia, zdiskreditovaná svojou roztrieštenosťou. Jej pokus zo začiatku roka dohodnúť sa na spoločnom delegovaní kandidátov, v mnohých prípadoch aj na základe prieskumov verejnej mienky alebo primárok, však vo všeobecnosti a s veľkou dávkou veľkodušnosti možno hodnotiť ako úspešný.

Chávez si svojimi predvolebnými taktikami, ktoré mali zabezpečiť víťazstvo jeho kandidátov, dokázal zabezpečiť takpovediac svetovú pozornosť, ktorá sa premietla do medzinárodných protestov voči nedemokratickým praktikám množiacim sa úmerne s blížiacim sa termínom volieb. Najväčším problémom sa stala diskvalifikácia kandidátov z volebnej súťaže. Pod zámienkou obvinení zo zneužitia úradu a korupcie znemožnila vláda stovkám opozičných kandidátov, väčšinou tým populárnym, uchádzať sa o zvolenie. Netreba zdôrazňovať, že ich nikdy neodsúdil nijaký súd. Protiústavnú procedúru, ktorá zabránila širokej skupine obyvateľstva hlasovať za svojho kandidáta, odsúdila okrem iného aj októbrová rezolúcia Európskeho parlamentu, aj deklarácia 22 poslancov parlamentného zhromaždenia Rady Európy.

Monopol na chudobných končí

Po voľbách ohlásil úspech Chávez aj opozícia. Hoci kandidáti socialistickej strany získali väčšinu postov a naďalej kontrolujú väčšinu Venezuely, opozícia zaznamenala dôležité víťazstvá a polepšila si oproti výsledkom volieb spred štyroch rokov. Podarilo sa jej získať guvernérske miesta v piatich pomerne významných štátoch oproti predošlým dvom. Najdôležitejším ziskom bol post metropolitného starostu Caracasu, považovaný po prezidentovi za druhú najdôležitejšiu funkciu v krajine. Príbeh tejto kandidatúry sa pritom stal symbolickým príbehom celých volieb. Pôvodnému kandidátovi Leopoldovi Lopezovi, ktorý osem rokov spravoval jednu z najukážkovejších štvrtí Caracasu Chacao, doručili v lete oznámenie o znemožnení kandidatúry pre zneužitie financií, ktorého sa mal dopustiť ešte na svojom bývalom poste.

Lopezova kampaň bola založená na úspechoch, ktoré sa mu v Chacau podarilo dosiahnuť a ktoré rezonujú najmä vo venezuelskom kontexte: bezpečnosť, nízka kriminalita, polícia v uliciach. Jeho podpora sa pohybovala vysoko nad všetkými ostatnými kandidátmi na tento post. To však nebola jediná vec, ktorou si vyslúžil nemilosť. Lopez bol totiž jedným z mála opozičných politikov, ktorý sa snažil o podporu nielen u tradičných voličov opozície, ale dovolil si preniknúť aj do chudobných štvrtí, kde zarezonoval medzi voličmi socialistov. Práve privatizácia témy obhajoby tých najchudobnejších a najzraniteľnejších zložiek spoločnosti zabezpečovala doteraz Chávezovi pomerne stabilnú podporu. Lopez dokázal, že sa to dá zmeniť. Svojím výstavným projektom bezpečného Chacaa totiž zahral na jednu z najcitlivejších strún, a tou je obrovská kriminalita v uliciach venezuelských miest a všadeprítomné rastúce násilie podporované kultúrou beztrestnosti. Vlastne jeden z mnohých príkladov nenaplnených sľubov desaťročného vládnutia Huga Cháveza.

Príbeh má však pokračovanie. Len týždeň po voľbách prezident Chávez na mítingu so stúpencami vyhlásil: „Som pripravený a zdravý a keď boh bude chcieť, budem s vami do roku 2019 alebo 2021″. Spomenul tiež, že uvažuje o novom referende – o možnosti neobmedzeného znovuznovvolenia prezidenta. Pri pohľade na Venezuelu po desiatich rokoch jeho prezidentovania mnohým znejú tieto slová ako vyhrážka.